Poslanci, vláda, premiér a ďalší ľudia, ktorí dostali od ľudí právo rozhodovať o nás všetkých, vraj za nič nemôžu. Takýto rozhovor som s minule vypočula v čakárni u lekára. Debatovali dve postaršie dámy, ktoré mali v celej veci, jednoznačne úplne jasno. Ešte dlho som premýšľala nad tým, kto vlastne za všetko môže. Možno sa pýtate, čo „všetko“, mám na mysli. Tak napríklad to, že diaľnica, ktorá mala byť už dávno hotová, sa ledva začala stavať, to, že máme najvyššie DPH na potraviny, no zároveň jednu z najnižších minimálnych miezd a tak ďalej.
 
Tieto riadky nemajú nikoho obviňovať, nemajú nadávať na súčasnú vládu, aj keď, povedzme si na rovinu, súčasná vláda u nás vládne už dosť dlho na to, aby mohla veci zlepšiť. Skôr by som sa chcela pokúsiť o to, aby ľudia začal rozmýšľať. Je úplne jasné, že stopercentne spokojní, nebudú nikdy všetci, no aspoň päťdesiat percent republiky, by akú – takú spokojnosť so svojimi životmi, mohli pociťovať. Nemyslíte si to i vy?
 
Vrátim sa späť k dvom dáma, ktoré hovorili o tom, že vláda za nič nemôže. Oni mali v podstate pravdu. Za všetko, čo sa okolo nás deje, v podstate môžeme my. Každý jeden z nás, môže zdvihnúť telefón alebo napísať sťažnosť priamo na príslušné ministerstvo alebo miestny úrad. Možno si hovoríte, že sťažovanie nikomu nepomôže. Áno, vykrikovanie na mestskom zastupiteľstve alebo kecy v krčme, naozaj nepomôžu nikomu a ničomu. Ak by sme sa však všetci naučili na veci sťažovať tak, ako sa má, teda oficiálnou cestou, som presvedčená, že časom, by sa veci naozaj mohli pohnúť správnym smerom.
 
Naozaj mám pocit, že sa ľudia chovajú ako stádo. Všetci idú tam, kam im to niekto povie, pričom absolútne neriešia, či sú s touto cestou spokojní alebo s ňou aspoň trochu súhlasia. To, že sa treba vedieť ozvať, platí ako pre mladých, tak i pre starých. Práve starší občania, majú totiž mnohokrát vsugerované, že odvrávať sa nesluší. Radšej sa posťažujú kamarátke a majú pocit, že všetko vyriešili.