Reciprocita vraví o tom, že ľudia by mali produkovať také služby a tovar, pre ktoré majú najlepšie predpoklady a zdieľať ich s tými, ktorí sú okolo nich.  Motiváciou produkovať a zdielať nie je zisk, ale strach zo sociálneho opovrhnutia, straty sociálneho postavenia a určitej prestíže. Na úrovni jednoduchej, elementárnej a prehľadnej deľby práce sú tiež jednoduché a prehľadné vklady jednotlivých účastníkov na spoločnej činnosti.

Vysvetľuje sa to na jednoduchých, nám ľuďom blízkych príkladoch, ako napríklad:
Matka kŕmi dieťa a dieťa jej poskytuje pozitívne emócie. Muž loví a žena pripravuje potravu. Dnes matka pripravuje večeru, otec opravuje auto, deti oživujú atmosféru a pes stráži pozemok.
Teda žiadne peniaze neprechádzajú z ruky do ruky, no aj napriek tomu všetci robia činnosti podľa svojich schopností a podľa očakávaní ostatných k spoločnému blahu rodiny.
Reciprocitu môžeme chápať aj ako účasť jednotlivcov podľa svojich vlastných možností a to takú účasť, aby mala rovnováhu a aby prispela k rozvoju sociálneho systému.

Teda v tomto smere ak napríklad nemám vlohy k stolárstvu, ak ma to nebaví a naozaj mi to nejde, spoločnosti tým nič neprinášam a teda mal by som sa orientovať na niečo iné. Naopak, pokiaľ ma bavia napríklad počítače a rozumiem im, systém ma nemôže nútiť robiť toho stolára, mal by mi nájsť uplatnenie v smere s informatikou. Využijem svoje vlohy, svoju šikovnú stránku v prospech spoločnosti. Ja budem mať právom ten dobrý pocit že som úspešný a nápomocný, pričom spoločnosť obohatím napríklad užitočným softvérom. Tiež som tu nespomenul peniaze. Reciprocita sa zameriava hlavne na ten správny systém rozdelenia práce a na tú stránku pocitu a užitočnosti. Peniaze sú lákadlom ale ak mám robiť niečo, čo mi vôbec nejde, potom sú mojim prekliatim. A kvôli nim len trpím a nijak zvlášť spoločnosti neprospievam.