Kde bolo, tam bolo, žila malá krásna princezná svoj malý rozprávkový príbeh. Po trpkých udalostiach zostala žiť so svojou zlou macochou, ktorá ju nemala rada a jej rozprávkový svet sa zmenil len na nočnú moru a sen plný túžob a nádejí. Azda sa nenájde nik, kto by nepoznal osud Snehulienky či Popolušky.
A keď počujeme príbehy o rozvedených či inak pospájaných rodinách, hneď si spomenieme na tieto rozprávky a každému napadne, že ich život sa bude uberať práve týmto smerom s neľútostivou macochou a úbohými deťmi.
Je to možné nazvať predsudkom? Či len prirovnaním? Je správne vopred odsúdiť macochy či otčimov?
Málokomu napadne, že rovnako ako aj deti aj oni zažívajú rovnaký ba ešte väčší pocit bezmocnosti. Aj oni sú pod neuveriteľne veľkým tlakom. Nie je na škodu sa na nich pozrieť aj z iného uhlu, z iného pohľadu, pozrieť sa na to inými očami. Je to naozaj ťažká a nevďačná úloha. Deti proste macochy a otčimov vnímajú ako votrelcov, ako ľudí, ktorí sa k nim na silu nasáčkovali, ako ľudí, ktorí k nim nepatria, ako ľudí, ktorí musia trpieť. Ako nepriateľov. Pri každej príležitosti či akejkoľvek možnosti im budú pripomínať, že ich skutočné mamy či ich skutoční otcovia sú alebo boli oveľa lepší a všetko vedia či vedeli lepšie. Tak sa skúsme úprimne opýtať samých seba. Kto je na tom horšie, dieťa či macocha? Je samozrejmé, že rozchod rodičov či náhla strata bude pre dieťa vždy stres. Cítia sa neisto. Nevedia, kde je ich miesto v novej rodine. Nevedia, čo môžu očakávať. Nevedia, či sú v bezpečí. Ich dušu pohltí vzdor a hnev. Tvrdí sa, že najviac trpí práve dieťa. Veď danú situáciu si nevybralo. Nikto sa ho na nič nepýtal. Verte, že všetky tieto myšlienky alebo otázky trápia aj nevlastných rodičov.
Všetci stoja na rovnakom mieste, na začiatočnom políčku a nestačí aby len jeden z nich hodil šestku na kocke, aby sa mohol posunúť vpred. Tak to nefunguje. Aby vyhrali, tú šestku musia hodiť spoločne a len v tom prípade sa môžu posunúť na ďalšie políčko v ich živote. A nebude to prechádzka ružovou záhradou ale trnistá cesta, ktorú dokážu prejsť len spolu. Neexistuje príručka, ktorá nám ukáže presný postup. Čo, ako a kedy robiť. Potrebuje to čas a veľkú drinu, lásku a ohľaduplnosť zo všetkých strán. Najväčšou a najideálnejšou formou pomoci je návšteva psychológa.